História
Záhorská Bystrica sa po prvý raz spomínala v roku 1314 v darovacej listine uhorského kráľa Karola I. Róberta. V minulosti sa označoval ako Pistrich, Byzhrycza, po maďarsky Besztercze, po nemecky Bissternitz alebo Wisternitz. Dedina bola poddanskou osadou stupavského panstva. V roku 1377 ju uhorský kráľ Ľudovit I. Veľký daroval paulínom z Marianky. Začiatkom 16. storočia patrila časť obce k stupavskému panstvu, časť vlastnili marianskí paulíni. Keď Gašpar Szerédy dostal do vlastníctva stupavské panstvo od uhorského kráľa Ferdinanda I. , Záhorská Bystrica sa stala trvalou súčasťou stupavského panstva. Ako jednu z prvých obcí ju postupne začali osídľovať kolonisti z Chorvátska, neskôr roľníci z Moravy, Rakúska a zo susedných panstiev. V daňovom súpise z toho obdobia sa Záhorská Bystrica označuje ako Bystricz, dedina Slovákov a Chorvátov.
V rokoch 1624-1752 bola Záhorská Bystrica farnosťou aj pre obyvateľov Lamača, čo znamenalo zblíženie oboch dedín napriek tomu, že mali rôznych zemepánov. V 18. storočí obec získala povesť najbohatšej dediny záhorskej časti Bratislavy. Mala nielen veľký počet obyvateľov (1 503), ale aj významnú poľnohospodársku produkciu. Umožňovali to priaznivé pôdne a klimatické podmienky, vhodné na pestovanie rôznych plodín. Bystričania boli známi jej pestovaním a predajom v Bratislave a vo Viedni. Poľnohospodárstvo a chov hospodárskych zvierat bol v období súkromného hospodárenia hlavným zdrojom obživy. Známe sú najmä špeciálne pestované zemiaky – kifle (rohlíčky) a samozrejme výborná kapusta – zelé. V okrajových častiach chotára – Strmé vŕšky, Dievčí hrádok, Boháčky, Kerepušky, Piesky, Vrchná a Dolná hora sa pestovalo ovocie a vinič.
Záhorská Bystrica bola v roku 1972 pričlenená k hl. mestu Bratislava za účelom rozvoja hlavného mesta smerom na severozápad. Začala tak jednu z najvýznamnejších udalosti svojich dejín. Katastrálne územie svojou rozlohou predstavuje štvrté najväčšie územie spadajúce pod mesto Bratislava. Vyznačuje sa svojím trojuholníkovým tvarom.
Ľudové staviteľstvo a bývanie
V ľudovom staviteľstve tejto oblasti zohrali Malé Karpaty, pohorie, ktoré rozdeľuje región na dve časti, významnú úlohu. Prejavili sa predovšetkým ako časová hranica výskytu javov v ľudovom staviteľstve a v ľudovej kultúre vôbec. Záhorská Bystrica patrí k obciam s cestnou radovou zástavbou, v ktorej po oboch stranách cesty v rade stoja domy obrátené štítmi do ulice. Základným stavebným materiálom v polovici 19. Storočia bola hlina. Kameň sa využíval najmä na stavanie základov domu.
Kostol sv. Petra a Pavla
Farský kostol sv. Petra a Pavla je neprehliadnuteľnou dominantou Záhorskej Bystrice. Prvá zmienka o existencií kostola a farnosti je z r. 1332 v súpise pápežských desiatkov. Obnovenie farnosti (Bystrica bola istý čas filiálkou stupavskej farnosti), súviselo s príchodom chorvátskeho etnika. Aj výstavba kostola datovaná do r. 1534 bola dôsledkom prudkého nárastu počtu obyvateľov. Kaplnka sv. Petra sa prebudovala na rozmernejší kostol. Patrocínium kostola bolo rozšírené aj na sv. Pavla. Na konci 18. storočia sa pristúpilo sa k stavbe nového honosného farského kostola. Kostol sv. Petra a Pavla je jednoloďová barokovo-klasicistická stavba so svätyňou ukončenou pravouhlým záverom. Centrálnej časti oltára nad pozláteným tabernákulom dominujú drevorezby apoštolov sv. Petra a Pavla, na ľavej strane je socha sv. Vendelína, vpravo socha sv. Floriána. Pozoruhodné sú reliéfy zo života Panny Márie po oboch stranách tabernákula i reliéfy pod oltárnou menzou zobrazujúce obetujúceho veľkňaza Melchizedecha a Abraháma obetujúceho svojho syna Izáka. Kazateľnica z roku 1917 je umiestnená na ľavej strane víťazného oblúka. Je dielom tirolského majstra Rungaldiera . Sú na nej štyria evanjelisti so svojimi atribútmi.
